Keď Ali Hazelwood napísala v úvode knihy, že Absencia lásky nebude klasická romantická komédia, zbystrila som. Nie preto, že by som sa bála zmeny – ale preto, že som vedela, že ak sa odváži zájsť hlbšie, môže vzniknúť niečo výnimočné. A veru – vzniklo.

Tento príbeh nie je len o vzťahu. Je o prežití. O dôvere. O pokusoch nebyť zraniteľný vo svete, ktorý vás už príliš veľakrát zranil. Rue je biotechnologická inžinierka s dušou zakonzervovanou vo vlastných pravidlách. Nepúšťa si ľudí k telu – ani k srdcu. Funguje, prežíva, dýcha, no len tak... ako keď sa topíte a hlava vám sem-tam vykukne nad hladinu.

A potom príde Eli. Muž, ktorý nie je búrka, ale pevný bod. Muž, ktorý sa nedá vystrašiť ani ostňami, ktoré Rue vytasí pri každej príležitosti. A hoci sa ich príbeh začína jednou nocou – surovou, fyzickou, bez záväzkov – v jeho pohľadoch sa čosi zadrží. Niečo, čo sa nedá vyjednať ani vyspať preč.

Táto kniha je prekvapivo dospelá. Spicy? Áno, a miestami poriadne. Ale to korenie tu má význam. Nie je to o efektnosti – je to o úprimnosti. Rue nemá iný spôsob, ako cítiť bezpečie, ako cez dotyk. A Hazelwood to podáva s takou jemnosťou a rešpektom, že namiesto toho, aby ste súdili, súcitíte. Chápete. Cítite spolu s ňou.

A keď už sme pri pocitoch – Eli. Och, Eli. Ten chlap je láskavosť v mužskej podobe. Nehrá sa na spasiteľa. Len zostáva. Krok po kroku búra Rueine hradby, ale nikdy netlačí. Nikdy ju neženie. A práve v tom tichom dobýjaní jej sveta je to najväčšie čaro.

Zápletka týkajúca sa obchodného konfliktu a zrady je skôr podporná, no výborne dopĺňa emocionálnu dynamiku medzi postavami. A hoci možno skúsený čitateľ čosi tuší skôr, neuberá to na sile – skôr naopak. Celé to krásne zapadne, ako taký posledný dielik skladačky.

Hazelwood zostáva verná svojmu vedeckému pozadiu, ale tentoraz je to len rám obrazu. Nie pointa. Nie stred. Stredom je Rue. Jej minulosť, trauma, samota. A to, ako veľmi sa človek môže báť lásky – a predsa po nej túžiť. Hoci v kútiku duše verí, že si ju nezaslúži.

A epilóg? Po ňom som len sedela, objímala knihu a v hlave mi znelo jediné: ona to dokázala. Nie že by ma to prekvapilo – autorka píše výborne – ale toto bola výzva. A ona ju prijala s noblesou.

Absencia lásky nie je kniha, ktorú prečítate a idete ďalej. Je to kniha, pri ktorej sa možno aj zastavíte. Otočíte niektoré strany späť. Možno sa spoznáte v Rue. Alebo v niekom, koho milujete. A možno, len možno... si dovolíte cítiť trochu viac. To, že niektoré lásky nevidíš, neznamená, že ich niet. Možno len čakajú, kým sa srdce odváži ich priznať.

Ak máte radi romance s výškou i hĺbkou, postavy s vrstvami ako staré rukopisy a vzťahy, ktoré sa rodia pomaly, ale intenzívne – toto je pre vás. Možno vás zaskočí, možno trochu rozruší. Ale rozhodne vo vás niečo zanechá. A to je, podľa mňa, znak skvelej knihy.