Majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji už síce skončili, no hokejovú atmosféru si ešte môžete predĺžiť, napríklad vďaka knihám z prostredia hokejistov. Musím sa priznať, že ja vôbec nie som hokejový fanúšik, nerozumiem pravidlám, nechodím na zápasy ani ich nepozerám v televízii, ale knižným hokejistom nikdy neodolám. Máte radi hokejové romance? Tak potom čítajte ďalej.
Na slovenskej literárnej scéne sme v máji privítali novú mladú autorku Ivanu Petrovú a jej knihu Jackpot hry. Niektorí z vás už možno čítali niektoré z jej príbehov na platforme Wattpad. Vo vydavateľstve Venupress teraz vyšiel jej knižný debut nazvaný Jackpot hry. Bolo cítiť, že autorka sa písaniu venuje už dlhý čas a má celkom vycibrený štýl písania. Píše príjemne a plynulo, kniha sa mi čítala ľahko a stránky mi rýchlo ubiehali pod prstami.
Prvých cca 100 strán som si naozaj užívala. Cítila som veľkú nostalgiu, pretože som sa v duchu preniesla do obdobia svojho dospievania, keď som ,,fičala” na podobných príbehoch. Lia a Denis tvorili rozkošný pár a ja som sa pri ich spoločne strávených chvíľach len usmievala ako slniečko na hnoji, dokonca som cítila aj motýliky v bruchu. Prvá láska má jednoducho svoje osobité čaro.
Lia bola tichá, hanblivá, samotárska maturantka a v niektorých momentoch mi pripomínala samú seba, takže som sa vedela vcítiť do jej pocitov. Denis bol absolútne zlatíčko a okamžite si ma získal. Bol to jeden z tých knižných frajerov, ktorých by ste brali všetkými desiatimi - vtipný, starostlivý, dobrosrdečný a samozrejme, aj veľmi pohľadný. Je pravda, že by mi nevadilo, keby sa trochu dlhšie ,,oťukávali”, ale inak ma bavili.
Potom začali prichádzať prvé drámy a moje prvotné nadšenie začalo čoraz viac opadať. Je mi jasné, že nemôže byť stále všetko zaliate slnkom a do príbehu nejaká tá dráma patrí, ale zasa odtiaľ potiaľ. V tomto prípade toho na mňa bolo naozaj moc, povedala by som, že miestami to bolo až zbytočne prekombinované. Taktiež sa mi zdalo, že sa všetko dialo akosi prirýchlo. Radšej menej zvratov a viac sa im povenovať.
Bohužiaľ, mala som tiež pocit, že nám niekto vymenil hlavných hrdinov. Áno, nikto nie je stále rovnaký a časom sa mení, prehodnocuje svoje názory, dospieva, dozrieva, no tu to nebolo k lepšiemu, skôr naopak. Kam zmizlo to moje zlatíčko, ktoré som spoznala na začiatku knihy? Pri niektorých scénach mi bolo veľmi smutno, až som mala slzy v očiach, keď som videla, čo tí dvaja vyvádzajú. Priznám sa, že často som ich správaniu nerozumela a nedokázala som sa s ním stotožniť.