Sally Rooney, írska autorka, ktorá svet čitateľov každou svojou knihou rozdeľuje na dva tábory: buď jej knihy milujete, alebo vo vás nezanechajú nič. Celkovo sú jej príbehy zvláštne, pre niekoho možno nezmyselné, pre iného zas možno príliš hlboké. Mňa osobne baví tá povrchnosť, v ktorej extrémnu hĺbku nevidím. Jej doteraz čítané knihy Normálni ľudia a Rozhovory medzi priateľmi sú u mňa také priemerné, a Normálni ľudia boli pre mňa skôr všetko iné, len nie normálni. Naopak Rozhovory som si celkom užila, ale nič vo mne nezanechali. No a Krásny svet, kdeže si, vo mne tiež nič nezanechal. Skôr mám po dočítaní v sebe také prázdno a rozmýšľam, v čom by mala byť táto kniha výnimočná.
Výnimočná je určite tým, že Sally rovnako, ako vo svojich predošlých knihách nepoužíva priamu reč. Je to iné, ale mne sa to páči. Lebo celkovo jej knihy sú veľmi odlišné od príbehov, ktoré bežne čítam. To však nemení nič na fakte, že Sally nám v každej knihe má čo povedať.
V tejto knihe Krásny svet, kdeže si opäť vidíme povestnú povrchnosť, no zaujalo ma tu niekoľko vecí:
Prvou je, že stretávame spisovateľku Alice, ktorá prišla sama na vidiek, aby sa dala dokopy. Pri tom stretáva Felixa, ktorý je jej pravým opakom, no zároveň toho majú celkom dosť spoločné. Začnú sa stretávať, ich vzťah naberá isté obrysy a dej. Vedú rozhovory o minulosti aj budúcnosti, žijú pre okamih. Táto linka mi bola neskutočne sympatická, keďže sa neskôr pridalo vysvetlenie, prečo na ten vidiek vlastne Alice prišla.
Druhou vecou, ktorá sa mi páčila je v druhej dejovej linke nie samotná Eileen, ale jej priateľ Simon, ktorý sa jej stal oporou, pričom sám mal dosť svojich starostí. Títo dvaja sa zase naopak poznajú celé veky, ale každý z nich je príliš zamestnaný všetkým iným, len nie citmi, ktoré v nich už dávno driemu.
Treťou vecou, ktorú som si zamilovala, je záver Eileen a Simona. No neprezradím vám, čo sa stalo. To si prečítajte, a verím, že vás to rovnako poteší ako mňa.
Mínusom celého príbehu je, že všetky postavy toho riešia až príliš veľa. Všetko komplikujú a na problémy hľadajú stupídne riešenia, ktoré často končia hádkami a slzami. Osobne mi tieto rozhovory a riešenia nesadli, sú povrchné a zbytočné. No taký je štýl Sally. Písať, no príliš nieriešiť.
Preto je vlastne moje hodnotenie také, že Krásny svet, kdeže si je smutným príbehom, ktorý sa snaží nájsť krásu tam, kde nie je. Faktom však je, že tá krása tam je, len postavy sú príliš zaneprázdnené svojím vlastným ja.
Preto ich oči nemôžu vidieť krásu, ktorú skutočný svet ponúka.