Je pravda, že stále bojujem s prevahou trápnosti, ktorú niektorí autori hrotia v domnienke, že viac zaujmú, prípadne vulgarizmami nahradia slová, ktoré by z ich textov nerobili lacné čítanie, ale beriem – niekomu sa to páči. Moja čitateľská maličkosť však naďalej ostáva fanúšikom „niekedy je menej viac!“ a „nie je podivnosť ako podivnosť“. Uvidíme, čo prinesie rok 2023, v ktorom sa chcem zamerať práve na slovenskú písanú tvorbu. 
Minulý rok vyšla spisovateľke nová kniha Úzkosť, ktorá bola promovaná v Teleráne a upútala moju pozornosť. Bolo otázkou času, kedy začne vyskakovať na sociálnych sieťach, keďže dnešná doba je taká, že „všade všetko“ aj keď nechcete. :D Chválapáne je z toho niekedy aj osoh, nie len škoda (či už emočná alebo finančná). :D

Autorka je vychvaľovaná pre jej reálne a neprikrášlené opisy životov, pováh a situácií obyčajných ľudí a vierohodné vyobrazenie medziľudských vzťahov a problémov. Nič nesilí, čo veľmi oceňujem, a tiež mám príjemný pocit, že jej nejde o to, byť najlepšou. Úprimnosť jej riadkov ma uisťovala v tom, že Posledná polnoc v Pivonke je tá kniha „niekedy je menej viac“, a preto sa mi od začiatku páčila. Ku koncu to však prestalo fungovať a ja som sa začala nudiť (vysvetlím..).

Posledná polnoc v Pivonke ma zaujala témou, kde vedľajšou, ale stále „na očiach“ postavou nie je človek, ale krčma. Tá najsmradľavejšia, niekto by povedal stoka, ktorá tróni uprostred panelákov, ako niekde materská škôlka alebo hlučné Žihadielko a láka k sebe ich obyvateľov alebo naháňa hrôzu kočíkujúcim mamičkám, ktoré ju nenávidia aj za to, že nie jeden večer tam popíjajú ich manželia. Krčma Pivonka spája 8 poviedok, v ktorých sa zoznamujeme s obyvateľmi sídliska a postupne zisťujeme kto s kým a prečo, a že aj za chrbtom alebo rovno do chrbta, hlavy až do bezvedomia. Taká je ale realita. Hádam neexistuje vchod, v ktorom by nebola rodina utláčaná domácim násilím, vyrovnávajúca sa s popôrodnou frigiditou, nešťastnými dušami alebo nevernými partnermi. Autorkin štýl písania je pútavý a celú dobu som mala pocit, že som to už zažila, či už na vlastnej koži alebo moja kamarátka, suseda, známa, tá baba z tretej brány, ten starý pán z tretieho poschodia..

ako vždy vravievam „v paneláku to žije“! :D

Dej plynie príjemným až vláčnym tempom. Nejde o akciu, z ktorej by ste boli v strehu alebo nevedeli zaspať, skôr vám bude smutno. Až ma mrzí, že to poviem, ale koncu ma to už nebavilo. Nie preto, že by to bola naozaj nuda, skôr som o podobných situáciách už 100x počula, čítala aj ich videla. Vyznieva to hrozne, ale ruku na srdce, človek sa akosi obrní, zvykne si a keď vie, že nemá ako pomôcť, ide a žije ďalej svoj vlastný život. Týmto nechcem povedať, že som zbabelec a utekám pred nespravodlivosťou. Naopak, nemám najmenší problém z času na čas zavolať políciu, ak sused tlčie svoju partnerku alebo o polnoci vonku pobehujú ožratí grázli.. verím, že viacerí chápete, ako to myslím.

Poviedky sú príbehmi bežného života, a teda nemajú waw účinok. Dôležité je, že pripomínajú, aký vie byť život nefér, zlý a krutý. Kniha je stará 10 rokov, ale pokojne ju môžeme aplikovať aj do dnešnej doby.. vlastne do každej, lebo také už raz je sídlisko s krčmou, egoistickými chlapmi, vyžiarlenými ženami a vzťahmi, o ktoré sa časom prestaneme starať a zaujímať.

Posledná polnoc v Pivonke neurazí, ani nenadchne a aktuálne je v knihyprekazdeho.sk iba za 1,50 EUR. Dovolím si tvrdiť, že banovať nebude žiadny knihomoľ. Dnes som dala za 20dk domácej hydinovej šunky 4,50 EUR a skoro ma vystrelo. Keby mi aspoň postačila na týždeň ako príbeh o zafajčenej a pivom páchnucej Pivonke. :D