Mladá slovenská autorka Majka Danihelová debutovala v roku 2018, keď vyšla jej prvá kniha V znamení ametystu. Dlho to vyzeralo, že ďalšie časti z jej série Kronika strateného impéria už neuzrú svetlo sveta, až kým sa jej neujalo vydavateľstvo Venupress, v ktorom doposiaľ vyšli ďalšie dve časti - V znamení rubína a V znamení nefritu. V tomto vydavateľstve vyšla aj jej trilógia Dedička, o ktorej finále si teraz povieme viac.
Na záverečný diel série Dedičky sme si síce museli počkať takmer dva roky, no čakanie sa vyplatilo. Predkovia ľalie boli skvelým zakončením trilógie. Už v Dedičke ruže nastavila Majka latku poriadne vysoko a ja som veľmi rada, že sa jej ju podarilo udržať až do konca (hoci jednotka zostala mojou najobľúbenejšou časťou). Trochu som sa obávala, čo všetko si budem po takom čase pamätať, ale už po pár stranách som sa naplno vrhla do tohto sveta a mala som pocit, akoby som predošlé časti čítala len včera.
Autorka prišla s originálnou a najmä prepracovanou zápletkou, za čo má môj veľký obdiv. Občas som si hovorila, či to už nebude zbytočne prekombinované, keďže sem zakomponovala viacero tém a motívov, no už po pár stranách ma presvedčila, že nebude a každá z nich má svoj význam. Všetko mala premyslené do poslednej bodky a ja som často zostala stáť s otvorenými ústami. Musela si naštudovať toľko vecí, aby všetko malo hlavu a pätu. Naozaj sa s tým poriadne vyhrala a mala som chuť zložiť pred ňou pomyselný klobúk a zatlieskať jej. Jej štýl písania je vycibrený, takže kniha sa mi čítala ľahko a rýchlo. Hoci to bola celkom bichlička, nevadilo by mi, keby mala aj viacero strán, pretože sa jednak neustále niečo dialo a jednak sa mi s Dedičkou ťažko lúčilo.
Hlavná hrdinka Violet si od začiatku prešla značnou premenou. V prvej časti sme spoznali tvrďáčku, ktorú teta niekoľko rokov trénovala, aby na slovo poslúchala, vedela bojovať, klamať, manipulovať a nedávať najavo svoje emócie. Pod touto drsnou maskou sa však skrývala citlivá duša, ktorá sa čoraz viac drala na povrch. Súčasná Violet už slepo neposlúchala príkazy svojej tety (hoci úplne sa vymaniť spod jej vplyvu pre ňu nebolo vôbec jednoduché). Začala veci riešiť podľa seba a viac načúvala svojmu srdcu a intuícii, ktorá jej neraz zachránila zadok.
Kým ona nám trochu vymäkla, u Brooksa to bolo skôr naopak. Bývalo to veľké zlatíčko s čistou dušou a veľkým srdcom, no po tom všetkom, čo si v poslednom čase zažil, utŕžila jeho duša nejednu jazvu a jeho srdce trochu zatvrdlo. V tejto časti nám dal s Violet celkom zabrať, no napriek tomu zostal mojím miláčikom, ktorého som mala neraz chuť poriadne objať a utešiť. Čo ma však poriadne prekvapilo - v tejto časti som si obľúbila aj jeho brata Logana. Nebolo to žiadne neviniatko, mal toho na rováši veľa a kým v predošlých častiach mi liezol na nervy, tentokrát som mala pocit, že sa trochu skľudnil a Violet s Brooksom dosť pomáhal. Navyše ma vedel aj rozosmiať.
Dovolím si tvrdiť, že podobných príbehov u nás nemáme veľa (dokonca by som povedala, že žiadny) a táto séria je pre mňa jedným z najlepších slovenských knižných diel. Kľudne by mohla konkurovať zahraničným bestsellerom. Dedičku vám môžem odporučiť všetkými desiatimi. Ak ste túto trilógiu ešte nečítali, určite to napravte, nebudete ľutovať. Som zvedavá, čo si pre nás autorka pripraví nabudúce. Snáď nás nenechá dlho čakať.