Už len samotný názov knihy, Zberateľ očí, mojej vycibrenej fantázii ponúkol zaujímavé nápady na zápletku. Priznám sa, že som očakávala čokoľvek, len nie to, čo som tu nakoniec dostala. Ale aby ste aspoň trochu pochopili moje myšlienkové pochody, mala by som vám aspoň niečo o príbehu prezradiť. Ale nemajte obavy, nepoviem vám toho veľa, lebo chcem, aby aj táto kniha obohatila vašu prípadnú zbierku „fitzekoviek“, alebo aby ste možno práve touto knihou začali autora čítať.

Ako vám už z názvu musí byť jasné, budeme hľadať Zberateľa očí. Lebo práve to je prezývka človeka, ktorý unáša deti z obyčajných rodín a dá im časové ultimátum. Keď však čas tohto ultimáta uplynie, unesené detské očká, teda len jedno oko – ľavé, neuvidia modrú oblohu ani svojich rodičov. Skončia u neho. U Zberateľa očí. A práve v tomto víre udalostí sa ocitá Alexander Zorbach, ktorý sa chtiac - nechtiac, púšťa do vyšetrovania na vlastnú päsť. Nie je však na to sám lebo z neznámych príčin sa ocitne v rozhovore so slepou fyzioterapeutkou, ktorá videla, čo spravil Zberateľ očí.

V tomto momente to začína byť nesmierne zaujímavé, keďže všetky informácie sa dozvedáme tak polovičato, akoby nedokončene. A práve to je akýmsi malým ohnivkom vo veľkej pahrebe toho, čo vás núti neustále obracať stránky. Samozrejme, Fitzek je vo svojom obore majster a jeho talent je v tejto knihe ako inak, opäť nespochybniteľný, čo uvidíte hneď v prológu, teda v tomto prípade epilógu, na prvej strane. Áno, čítate dobre. Naozaj je na začiatku knihy epilóg a kapitoly aj strany klesajú. Pretože kniha je napísaná od konca po začiatok.

Po začiatok toho, kto je Zberateľ očí.

Po začiatok toho, prečo sa ním vlastne stal.