Monika (neoverený zákazník)
Cez kosti mŕtvych pluh svoj veď… Už len ako to znie! Názov ma úplne opantal (je prevzatý z úryvku básne Williama Blakea) a ešte som nemala prečítanú ani prvú kapitolu, no okamžite som si objednala ďalšiu autorkinu knihu, lebo mi bolo jasné, že si sadneme.
“Nikto si nevšíma staré tetky s taškami, čo sa mocú všade naokolo.” Jedna takáto tetka, Janina Duszejková, nemá v obľube svoje meno a všetkých pomenúva podľa charakteristického znaku, čo ich najlepšie vystihuje. Žije v pohraničí, v odľahlej a riedko obývanej oblasti, ktorú na zimu väčšina jej obyvateľov opúšťa a zostávajú len skalní. Mnohí ju vnímajú ako trochu šibnutú starú dámu, ktorá to preháňa s láskou k zvieratám, horoskopmi a astrológiou. Je samotárka, má len veľmi úzky okruh priateľov, trápia ju rôzne zdravotné Ťažkosti, dohliada na opustené domy a stará sa o lesné zvieratká, preto jej srdce trhá nielen činnosť poľovníkov, ale aj pytliactvo, proti ktorému aktívne bojuje.
“O úrovni krajiny svedčia jej Zvieratá. Vzťah k Zvieratám. Ak sa k nim ľudia správajú kruto, nepomôže im nijaká demokracia, vôbec nič.”
Olga Tokarczuk píše priamo, sympaticky, nenútene rozvíja pred očami čitateľa príbeh o záhadných úmrtiach jej susedov, o devastovaní prírody a jej silách, o ľudskej nadradenosti voči ostatným druhom, o tom, kto má a nemá právo zabíjať, o krutosti, pokrytectve. Pálčivé témy, ktorých sa táto detektívka? thriller? dotýka, podáva takým príjemným štýlom, že sa od knihy nedá odtrhnúť. V celom texte je toľko krásnych myšlienok, že naozaj stojí za to si ju prečítať. Mňa ohúrila. Originálny, inšpiratívny (ehm, no… toto asi nebude správne slovo, ale veď si prečítajte a snáď pochopíte, ako som to myslela ??) príbeh s nezabudnuteľnou atmosférou.