Monika (neoverený zákazník)
Kniha, ktorú neviete, že chcete čítať… :) Veď čo si budeme, každého to raz čaká… Dym v očiach vás vezme na výlet do krematória, kde zistíte, čo všetko sa s vami bude diať, keď to už budete mať za sebou. Caitlin Doughty prináša zaujímavú, miestami drsnú, no úprimnú a citlivo spracovanú reportáž o tom, pred čím mnohí tak usilovne zatvárame oči. Vysvetlí vám to ako kamoška, ktorej sa nehanbíte opýtať čokoľvek. A teda pýtať sa nemusíte asi nič, Caitlin vám, s humorom sebe vlastným, osvieti aj to, čo ste netušili, že by vás mohlo zaujímať.
Rôzne kultúry pristupujú k smrti a pochovávaniu svojich blízkych inak. My máme tiež svoj spôsob, no nie vždy to bolo takto. V minulosti sa o zosnulých starala najbližšia rodina - umyli aj obliekli nebožtíka do šiat, pripravili ho na poslednú rozlúčku a pochovali. Dnes málokto z nás umrie doma, častejšie poslednýkrát vydýchneme v nemocnici a k slovu a “špinavej robote” sa dostáva pohrebná služba. Táto naša “vymoženosť” si však berie svoju daň.
“Ak rozkladajúce sa telá zmiznú z nejakej kultúry (to sa nám stalo), ale zároveň ich treba na to, aby tá kultúra ovládla svoj strach zo smrti (to potrebujeme), čo sa s tou kultúrou stane, keď tie telá nemá? Nejde o hypotézu, presne v takejto kultúre žijeme. V kultúre popierania smrti.”
Caitlin Doughty nám chce touto knihou ukázať, že smrť patrí k životu a nemalo by byť tabu o nej rozprávať. Ani o tom, čo sa stane s vašim telom, s vašimi najbližšími, aké sú možnosti posledného odpočinku a že naozaj nemá zmysel tváriť sa, že smrť sa nás netýka a vytesňovať ju niekam preč, kde nie je na očiach. Ľudstvo je totiž posadnuté mladosťou, prirodzené starnutie nás desí.
“Ročne minieme na prípravky proti starnutiu 100 miliárd dolárov, zatiaľ čo 3,1 milióna detí do 5 rokov umrie od hladu.”
Táto kniha vám možno v mnohých ohľadoch otvorí oči.
A musím ešte vyzdvihnúť skvelý preklad Marianny Bachledovej.