… šesť generácií žien, šesť historických období, šesť starých odrôd jabloní…
Týmto sa definuje knižka Jabloňové lásky a je to úplne presné zhrnutie v skratke toho, čo v knižke nájdete.
Zuzana široká napísala úžasný román. Síce sa začínal… akoby som to povedala… proste nezaujal ma od prvých riadkov. Kniha štartuje príbehom Simony v súčasnosti, má svoj život, partnera, prácu, no všetko sa jej razom vymyká spod kontroly, všetko sa jej rozpadá pred očami, celá ilúzia šťastia sa rozplynie a zostane je len holá a krutá pravda. Preto sa rozhodne utiecť k babke na dedinu. Stará mama vlastní penzión a Simona vhupne do diania bez akejkoľvek prípravy. A presne v tomto momente to začne byť zaujímavé.
Simona nájde v podkroví staré denníky a zápisky žien. Žien z jej rodiny. Simona tak spoznáva históriu svojho rodu a musím povedať, že pre mňa tieto historické zápisky a “rozprávanie” tých, už mŕtvych, žien bolo fascinujúce. Autorka perfektne opísala vtedajší život, s čím sa tí ľudia denne lopotili, aké to mali ženy(samozrejme aj muži) ťažké a aké (mizerné) postavenie mali v spoločnosti. Historické zápisky sa začínajú Terezou v roku 1872. Síce stále píšem, že ide o zápisky, ale príbeh sa odohráva z pohľadu danej postavy. Čiže Simona našla zápisník, ale skočíme si do minulosti, kde sa nám hlavné postavy predstavujú, rozprávajú nám o svojom živote a práve príbeh Terezy sa začína pôrodom jej dcéry Kláry, ktorú jej vezmú. Už len pritom, ako toto píšem, mám opäť zimomriavky, a to som knihu čítala takmer pred dvomi mesiacmi. Je to neuveriteľne silná knižka, celkom útla, na to, aké silné ženské hrdinky a ich osudy v sebe ukrýva.
Ak si poviete, aké náročné to mala Tereza, tak si počkajte na Klárin život. Ani jedna zo žien v Simoninej rodine to naozaj nemala ľahké.Marína, Angelika, ba ani Daniela…
Veľmi chválim autorkin štýl a to, ako každej postave naložila na plecia bremeno, ktoré sa reálne mohlo stať nejednej žene v dobe, v ktorej sa príbeh odohrával. Aj keď sa mi Simonin príbeh zdal až rozprávkový, oproti jej ženským predkom, tiež sa potýkala s polenami, ktoré jej život hádzal pod nohy.
Celý tento nádherný príbeh statočných žien, je prevoňaný jabloňovým sadom a rôznymi odrodami jabĺk. Ako krásne a symbolicky ku každej postave(ktorú mala práve charakteristika jablone definovať),autorka priradila vhodne zvolenú jabloň, len nechápem prečo sa v závere rozhodli Eliške venovať jabloň iní ľudia…. Keďže podľa tradície to malo byť inak.
Síce ide o knihu z roku 2017, čiže nepatrí medzi najaktuálnejšie novinky, rozhodne by som vám odporúčala poobzerať sa po nej.