Mafra (neoverený zákazník)
Na štýl písania Kvapiek som si musela zvykať tak, ako každý vystrašený začínajúci študent na nové prostredie. Začiatky sú ťažké, človek sa do toho nevie dostať a zrazu bum - lieta v tom a užíva si to. Chvíľu som bojovala s poslovenčenými anglickými výrazmi, s kvetnatým jazykom, ktorý vie docieliť len krása slovenského jazyka a to kvantum prirovnaní, ktoré boli v celom príbehu, by ste rozhodne nespočítali na oboch svojich rukách. A ani na kamarátových. Ale potom to zmizlo. A všetko sa to začalo do príbehu hodiť, pretože Kvapky by rozhodne neboli Kvapkami bez tých, na pohľad, otravných vecí (A aj keď tam tých prirovnaní bolo veľa, boli vážne skvelé, vtipné, trefné a nesmierne originálne :)) ).
Ak čakáte, že je to príbeh len o divokom vysokoškolskom živote, plného alkoholu, nevábivého jedla, zábavy a rýchlo získanej slobody, tak sčasti máš pravdu. Ale Kvapky sú o niečom viac. O ľuďoch, ktorí sa rozhodli svoje mozgové bunky trápiť o niečo dlhšie, o ich pocitoch, nenaplnených láskach, kamarátstvach, ktoré sú na celý život a aj o temnej stránky vysokej škole - skúškovom. O zážitkoch, ktoré prináša len vysoká škola (života), sa dozvedáme z viacerých pohľadov, z ktorých sa najčastejšie vyskytovali dve mená - Samko a Mirko. Boli ako dva protipóly (Samko ten vyšportovaný a plný života a Mirko ten neatraktívny, s pneumatikou okolo brucha, ktorá ho chráni pred húfmi žien), ktoré sú navzájom veľmi odlišné, ale zároveň si k sebe snažia nájsť cestu. Taktiež bolo zaujímavé sledovať ich kamarátstvo, to ako sa ich charaktery formovali a ešte aj budú (osobnosť človeka sa mení do 25 rokov!). Napísala by som vám aj viac, o nich, o ľuďoch v tejto knihe, ale mám pocit, že by som musela prezradiť viac, než by som mala.
Kvapky boli pre mňa zvláštne, dobre napísané a veľmi originálne. Som rada, že to autor nezobral len tak povrchne, že hihi, toto je, aká párty, koľko som toho vypil(a) a s kým všetkým som sa vyspal(a). Skutočne sa mu podarilo napísať postavy, ktoré dýchali, kráčali a rozmýšľali (alebo sa snažili), riešili vlastné problémy a zažívali radosti. Miesto robia ľudia a aj vychýrené Mlyny by boli bez študentov len betónovou džunglou, v ktorej chýba smiech, bitky, voňavý kebab a duša (aké lacné, že :D ). A možno práve o toto šlo.