V tomto románe sa autor vracia k životom protagonistov z knihy Daj mi tvoje meno. Kniha je rozdelená na 4 časti: Tempo, Kadencia, Capriccio a Da Capo. Prvá a najobsiahlejšia časť knihy Tempo, mala naozaj dosť rýchly spád a bola z celej knihy podľa mňa najzaujímavejšia. Autor tu venoval priestor Eliovmu otcovi Samuelovi, ktorý cestuje z Florencie do Ríma, aby navštívil syna, nadaného klaviristu. Vo vlaku cestuje s mladou ženou - Mirandou, ktorá mi bola veľmi sympatická, aj keď mala úchylku na starších mužov. Ale bola tak správne uletená a dialógy so Samuelom aspoň pobavili.
“Klopem na dvere smrti to vieš.
A už otvorili? spýtala sa.
Ešte nie. Ale počul som, ako starý sluha ťahavo zavolal: Už idééém!, a keď som zaklopal znova, zahundral: Povedal som, že už idem, nie? No kým dvere odoprú, aby ma pustili dnu, mohla by si si nájsť niekoho, koho budeš milovať.”
Elio sa onedlho presťahuje do Paríža, prežije tam ľúbostný vzťah, a Oliver, teraz vysokoškolský profesor, ktorý žije s rodinou v Novom Anglicku, zrazu uvažuje o ceste späť za Atlantik.
S pribúdajúcimi kapitolamičasťami knihy, ale ubúdala pútavosť a hravosť. Čo ma najviac rušilo, bol fakt, že každá časť začínala v inom časovom období, na inom mieste a hlavnými hrdinami boli vždy iné postavy - aj keď v konečnom dôsledku boli ich osudy poprepájané vďaka prvej časti. Ale zakaždým začať úplne od znova a dostávať sa do deja, mi skôr pripadalo ako zbierka poviedok, nie ako ucelená kniha. Napriek všetkému, nebola v texte núdza o skvelé myšlienky.
Ďalšia vec, ktorá ma v knihách rozčuľuje sú gramatické “nedokonalosti” - v tomto prípade častokrát škrípalo skloňovanie podstatných mien. Nuž a ešte som bola upozornená, že ani francúzske frázy, ktoré boli použité v texte neboli tak úplne kóšer.
Celkový dojem je po počiatočnej eufórii priemerný.