… divadlo, láska, rodina…
Autorská dvojica EMILY WIBBERLEY a AUSTIN SIEGEMUND-BROKA píše príbehy pre mladých dospelých. V tomto príbehu otvárajú viacero tém, ktoré súmohli by byť dnešným tínedžerom blízke.
Hlavnou postavou príbehu NIKDY NEBUDEM TVOJA je 17-ročná Megan. Je presvedčená, že každý vzťah jej vydrží len pár týždňov a následne si jej ex-priateľ nájde lásku svojho života. Megan sa tvári, že ju to nezraňuje a v úvode knihy sa javí ako ľahkovážna, prelietavá i povrchná. Opak je pravdou, no má imidž tej, ktorá je vždy nad vecou.
Doma to tiež nemá ružové. Mama sa po rozvode odsťahovala a Megan žije s otcom, malou nevlastnou sestrou a tehotnou manželkou svojho otca. Má pocit, že jej rodina sa rozpadla, každý má svoj život a ona nikam nepatrí.
Aby toho nebolo málo, jej vášňou je režírovanie a organizácia školských divadelných hier, no kvôli prijímačkám na vysnenú vysokú školu je povinná v nejakej hre okúsiť aj hereckú stránku umenia. Hlási sa na malú rolu, dostane však hlavnú rolu Júlie a Rómeom nie je nikto iný ako jej ex-priateľ.
Ja do cieľovej kategórie tejto knihy už dávno nepatrím, napriek tomu po mládežníckej literatúre siaham veľmi rada. Konkrétne v tejto knihe ma zaujalo hneď niekoľko vecí.
Megan prešla počas príbehu premenou. Vďaka novému priateľstvu si dovolila byť otvorenejšia a pripustiť si, že každý ukončený vzťah ju zamrzel, zranil, napriek tomu ako pôsobila navonok.
Romantické linky boli presne také, ako som u 17-ročných očakávala. Áno, bolo ich viacero. Okrem Megan som sledovala aj idylický vzťah jej najlepšej kamarátky a rodiaci sa nádejný gej vzťah kamaráta Anthonyho.
Keďže v príbehu dominuje téma divadla, autori veľmi zaujímavo poňali úvod každej kapitoly. Krátke citácie z Rómea a Júlie osviežili nielen začiatok kapitol, ale boli použité aj časti replík tejto Shakespearovskej hry.
Mňa, ako rodiča, však najviac zaujala rodinná linka príbehu. Privítala by som dokonca, aby sa Megan zdržiavala doma častejšie, keďže drvivá väčšina príbehu sa odohrávala na skúškach, či v bistre a škole. Už pri prvej zmienke o tom, ako si Megan nažíva v súkromí, mi nebolo všetko jedno. Smútok, nedostatok pozornosti, akoby bola doplnkovým členom cudzej rodiny a nie súčasťou tej svojej. Tieto situácie mi lámali srdce. Otec sa staral o manželku a malé dieťa, Megan s Rose nemala žiadny vzťah, aj keď obývali ten istý dom. Hlavná hrdinka síce tu-tam spomenula pozitívny vzťah so sestrou, okrem jednej konkrétnej situácie, žiadny vzťah akoby nebol. Práve preto by som si želala viac riadkov venovaných rodine. Samozrejme, postupne sa rodinná situácia vykryštalizovala k mojej spokojnosti, no napriek tomu by som si o rodine Megan chcela prečítať viac.
Začiatok bol taký nemastný-neslaný, ale postupne som sa do deja dostala a nemusím si pripomínať, prečo po YA príbehoch siaham. Vždy si oddýchnem, nazriem do hláv mládeže a podumám nad ich radosťami i strasťami.
“Ak budeš prosiť o každé ospravedlnenie, ktoré ti dlžia, stratíš hlas. Nemôžeš stratiť hlavu pri každom probléme, bolesti alebo krivde, ktorej sa ti dostalo. Zlé veci sa stávajú. Upriamiš pozornosť na budúcnosť a neobzeráš sa.”