Michal Hajdu (neoverený zákazník)
Veľmi ťažko sa mi píše recenzia na túto knihu, pretože absolútnym spôsobom odhaľuje byrokratické nezrovnalosti v našom systéme, ktoré pravdepodobne pretrvávajú až do dnešného dňa, aj keď si tomu nie všetci sú vedomí. Kniha je písaná
denníkovou formou, ktorú ja osobne veľmi neobľubujem, pretože sa veľmi ľahko strácam medzi jednotlivými dňami a potom vtom nemám najlepší prehľad.
Kniha sa venuje príbehu istého Vladimíra Otčenáša, ktorý mal napohľad krásny život. Mal manželku, deti a prácu. Nedávno dostaval dom. Vtom mu ale osud zaklopal na dvere a bohužiaľ začala jeho veľmi temná etapa života. Jeho žena naňho
podala trestné oznámenie, ktorým pre Vladimíra začal 13 mesačný pobyt v pekle. Odhaľuje nám svoje emócie, zrútenia, takmer kolaps jeho psychického zdravia a opisuje nám jeho každodenný život medzi zatvorenými stenami vo väzení z
ktorého niet úniku. Odhaľuje nám justičné praktiky na Slovensku, byrokraciu a nespravodlivosť voči základným právam, na ktoré ma každá živá bytosť právo.
Pri tejto knihe ma denníková forma spočiatku tiež trochu štvala, ale po pár stranách som sa s tým zmieril. Hodnotiť napätie, opis atmosféry a štýl akým je kniha napísaná a aký rukopis zanechal autor, o tom sa ja baviť vlastne ani nechcem, pretože v tejto knihe ide podľa mňa o niečo úplne iné. O pravdu.
O nespravodlivosť. O krutom živote. O zlu. O chamtivosti. O skazenej spoločnosti. A takto by som mohol pokračovať do rána.
V istých momentoch bolo pre mňa čítanie tejto knihy veľmi ťažké a to nie z iného dôvodu ako z obsahu. Jednoducho ma privádzala tá celá nespravodlivosť do šialenstva, preciťoval som všetko s hlavným hrdinom, veľa krát sa mi nahrnuli slzy do očí.
Celý čas som si kládol otázku: ,,Prečo?? Prečo by sa niekto k ľudksej bytosti takto správal a takmer ho ubral o úplne základné práva.
Vladimír si prešiel peklom, slovom peklom ani zďaleka neopisujem všetku špinu, nespravodlivosť a nehumánnosť činov, ktoré mu spôsobila spoločnosť. Najsmutnejšie je na tom to, že toto peklo mohlo zažiť namiesto Vladimíra ktokoľvek z nás a ešte
vždy ho zažiť môže. To je fakt, ktorý je bohužiaľ, aj dnes realitou a je mi ťažko z vedomia, že sme sa ako spoločnosť neposunuli v týchto ohľadoch, aj keď dúfam, že sa mýlim.