Monika (neoverený zákazník)
„Píšem o svojom otcovi v minulom čase a nemôžem uveriť, že o svojom otcovi píšem v minulom čase.”
„Po zvyšok života budem žiť s rukami napriahnutými za tým, čo už neexistuje.”
Chimamanda Ngozi Adichie sa v útlej, no úprimnej eseji Pár poznámok o smútku delí o pocity, ktoré ju zasiahli po smrti milovaného otca. Je to jej naintímnejšia spoveď, odhaľujúca, čo všetko ňou lomcovalo: pocity hnevu, zúfalstvo, popieranie reality, nekonečný žiaľ...
Krátke kapitoly, nestrojený jazyk, riadky nasiaknuté pestrou škálou úprimných emócií odzrkadľujú, ako sa človek cíti, keď stratí niekoho blízkeho (a keď pohreb skomplikuje pandémia koronavírusu a cesta na večný odpočinok sa posúva…).
Kvôli pandémii otca nevidela niekoľko mesiacov pred jeho smrťou a mnohé plány, ktoré odkladala na inokedy, zrazu smrť neľútostne ukončila.
Z jej slov cítiť obrovskú lásku a úctu k otcovi, ktorý jej do života dal veľa cenných lekcií. Pevné rodinné väzby a útržky spomienok, ktoré sú poctou tomuto obdivuhodnému mužovi, ma dojali. Je to krásna kniha, ku ktorej sa budem v ťažkých chvíľach určite vracať a aj tieto slová píšem s hrčou v hrdle.