Ivka (neoverený zákazník)
Knihu Svetlo, ktoré nevidíme som neplánovala čítať z toho dôvodu, že knihy s vojnovou tematikou nečítam, sú pre mňa až príliš depresívne a smutné. Zo všetkých strán sa však na mňa valili chválospevy a reklama na túto knihu a tak som nakoniec podľahla a rozhodla sa prečítať si ju. Hovorila som si veď keď bude na mňa príliš drastická jednoducho ju odložím. Čítala sa mi síce ťažšie ale odložiť som ju nedokázala, nedalo sa od nej odtrhnúť. Je tak pútavo napísaná pričom všetko v nej do seba krásne zapadá, že mi občas prebehli po chrbte zimomriavky. Napriek tomu, že je to pomerne hrubá kniha prečítala som ju v rekordnom čase. K najväčším plusom tejto knihy patrí uveriteľné vykreslenie a zobrazenie života za vojny prostredníctvom vydarených postáv. Páčilo sa mi sledovať životy Marie-Laure a Wernera a ich postupný vývoj. Hoci dej v knihe plynie pomaly a dramatických okamihov je tam poskromne, veľmi sa mi to páčilo a mne osobne to úplne vyhovovalo. Samozrejme sú v knihe aj smutné tragické pasáže čo sa dalo čakať, keďže ide o vojnovú tematiku no aj tak mi z toho bolo smutno. Je nespravodlivé, že sa také veci diali a v niektorých častiach sveta bohužiaľ stále dejú.. Veľmi sa mi páčila paralela na svetlo ľudských charakterov, ktoré sa objaví ( alebo aj nie ) až v najhorších životných situáciách. Marie-Laure je príkladom čistého charakteru nepokriveného dobou či okolnosťami. Naopak Werner, mladý nemecký vojak má na svedomí, hoci nepriamo nejeden ľudský život. Až krátke stretnutie s Marie-Laure v ňom opäť prebudí dobro ukryté pod hlbokým nánosom rešpektovania príkazov a strachu. Všetko to svetlo, ktoré nevidíme. Musím povedať, že som rada, že som prekonala svoje predsudky a počiatočnú nechuť aj keď je to jedna z tematicky najťažších kníh aké som kedy čítala. Ospevy na Svetlo, ktoré nevidíme by sa dali písať donekonečna, no tu ( viac ako inokedy ) platí, že nestačí tisíckrát počuť, treba ju prečítať. Určite jej dajte šancu, Pulitzerovu cenu získala podľa mňa právom.